Heroin 9.časť

22. ledna 2007 v 21:53 | Mipulatko |  Poviedky(psychologická literatúra)
Jeden večer začalo silne pršať. Milujem dážď. Rýchlo som sa obliekla a vybehla von, nedbajúc na prekvapené a vystrašené Terrine otázky. Zašla som do parku, k rieke a tam som sa prechádzala. Na konci parku je drevený most a malý vodopád. Tam som zastala. Bolo to také pokojné a smutné, zvuk vody a mäkké kvapky dažďa. Tie kvapky boli chladné a ich dotyk mi pripomínal Martinov. Stála som tam a pozerala do vody, potom som zdvihla tvár a pozrela na nebo. Bolo úplne čierne. Všetko bolo čierne, všade bola tma. A tie kvapky dažďa mi šlahali do tváre, spôsobovali príjemnú bolesť. Presne tak som sa cítila ja vo svojom vnútri a príroda to krásne vyjadrila. Vrátila som sa až okolo tretej ráno, úplne premočená, ale s pokojnou tvárou a vyplakanou dušou. Terri nespala, čakala na mňa. Podala mi uterák a uvarila horúci čaj. "Zajtra nechoď do školy, poriadne sa vyspi." Usmiala sa. Vtedy sa vo mne trochu chladu roztopilo: "Ďakujem, Terri. Ja, ja viem, že sa správam čudne, ale, nemôžem ti to vysvetliť. Skrátka život, ja..." Nedokázala som to. Ona ma však objala a jemne pohladila po vlasoch. Prudko som sa odtiahla, tak ma hladil Martin. Zazrela bolesť v mojich očiach...pochopila. K rieke som odvtedy chodila každý deň. A najmä v noci. Nebála som sa. Moc sa mi páčila tá tma, ticho, pokoj a samota. Cez deň som sa tam buď prechádzala a rozmýšľala alebo som sedela a čítala. Raz ma tam stretol spolužiak. Volal sa Jame a bol Ír. Bol mi sympatický, i keď vôbec neviem prečo. Išlo z neho dobro, čisté dobro. "Ahoj!"- pozdravil ma a sadol si vedľa mňa. "Čo čítaš?"- otočila som knihu a on na mňa radostne pozrel, keď zbadal meno Dostojevký. "Páči sa ti to?" ."Veľmi. Ale ťažko sa mi to číta." "Veď to aj je ťažké. Ale úžasné". A tak sa začalo naše kamarátstvo. Zostali sme tam spolu sedieť až do večera a rozprávali sa. O knihách. O filozofii. Páčilo sa mu niečo úplne iné ako mne, ale aj tak sme si rozumeli. Keď sa začalo stmievať, postavila som sa. "Kam sa chodíš baviť?" Spolu sme išli domov. "Nikam. Iba sem. A v noci na most." "V noci? Sama?"- prikývla som. "Nebojíš sa?" Veselo som sa usmiala. Bol to prvý nezdrogovaný úsmev odkedy odišiel Martin. "Nie, toho nie." "A čoho potom?" "Straty!" Myslím, že pochopil. "Môžem ísť niekedy s tebou?"- navrhol. Ale ja som pokrútila hlavou. "Nie. Mám rada to ticho a samotu!" Vystrojil ma až domov a potom odišiel. Bol mi naozaj sympatický. Rozmýšľala som, či chcem kamaráta. Načo vlastne? Alebo prečo nie? Bolo mi to jedno. Aj to. Ale jemu asi nie.

Na druhý deň v škole, keď som na dvore fajčila, prišiel za mnou a začali sme sa rozprávať. Po škole sme sa išli prejsť do parku. A tak aj na druhý deň. A ďalší. Ani neviem ako, ale obľúbila som si ho a prijala ho za kamaráta. Rada som sa s ním rozprávala, i keď som mu nepovedala nič osobné. Vedela som, že on má veľa priateľov, v Írsku skvelú rodinu, bol optimista, zbožňoval život a pokiaľ neviedol nezmyselné debaty, užíval si ho. Raz ma zavolal do pubu s jeho partiou. Odmietla som. "Prečo? To chcem vedieť, prečo si taký samotár a čudák? Taký pesimista? Smutná? Máš všetky zápory tohto života. Prečo?" Trpko som sa pousmiala: "Možno preto, lebo klady som nikdy nepoznala. A ak áno, boli len chvíľ kové alebo to bol len klam." "Ale veď môžeš čerpať aj z tých chvíľok!"- nástojil. Pokrútila som hlavou. "Nie, nemôžem! V mojom prípade sa to nedá. Alebo ja to neviem." Zastavil a pozrel mi do tváre. "Povedz mi, stalo sa ti niečo? Povedz a ja ti pomôžem, prinesiem trochu slnka do tvojho života." Cítila som, že mi chce pomôcť, bolo to v jeho hlase, v jeho očiach a srdci. Ale ja som pomoc nevedela prijať nie takú pomoc. "Nemôžeš mi pomôcť. A už nikdy o tom nehovor!"- povedala som tvrdo a odišla domov. Na chvíľu to vzdal, ale potom to skúsil znova. Tentokrát sa ma spýtal priamo: "Čo sa ti stalo? Stratila si niekoho, opustil ťa, zomrel?"- a podobne. Nahnevala som sa, naozaj som sa nahnevala. "Nestaraj sa do mňa! Povedala som ti, že nemám rada takéto otázky! Nechcem o tom hovoriť! Daj mi pokoj!"- a nechala som ho v parku.

Na druhý deň v škole som sa s ním stále nerozprávala. Bola som ako zranené, hladné zvieratko, ktoré sa zúfalo bráni, stavia si okolo seba ohradu a bojí sa a nenávidí každého, kto sa cez ňu snaží dostať. I keď ten sa o to pokúša, aby zvieratko nakŕmil alebo mu ošetril ranu. V ten deň padla na hodine konverzácie téma drogy. Prevencia! Lektor nakreslil na tabuľu schému drog, od najľahších až po heroín a rozprával o ich účinkoch. Ruky sa mi začali chvieť, keď som počúvala o účinkoch barbiturátov. Potopila som sa do mora spomienok a predstavila si tie nádherné pocity. Dostala som na to priam šialenú chuť. Sedela som tam a snažila sa počúvať a nemyslieť na to. Po výklade sa rozhovorilo jedno dievča, ktoré opisovalo narkomanov ako najhorších a najnebezpečnejších ľudí, odsudzovala a špinila ich. Väčšina spolužiakov s ňou súhlasila. Vtedy som v duchu uvidela Igora, Kaja. Ako ma mali radi, akí boli na mňa dobrí. A ako zosmutneli vždy, keď ich ľudia odsúdili, ľudia, ktorí o nich nevedeli nič. "Prestaň! To, čo hovoríš je hlúposť!" Celá trieda vrátane lektora na mňa prekvapene pozrela. Bolo to prvýkrát, čo som prehovorila bez vyzvania a na niečo iné ako na otázku o učive. "Narkomani nie sú takí! Sú to ľudia, chorí a nešťastní. Život sa s nimi kruto zahral a oni mu unikli do drog. Samozrejme, sú aj takí, čo to robia z frajeriny. Ale väčšina sú precitlivelí ľudia, sklamaní a opustení. Vôbec nie sú zlí. Len hľadajú niečo, čo im dáva dôvod žiť!" Nastalo ticho. "Skúsila si niekedy drogy?"- spýtal sa ma lektor. "Nie! Ale poznám takých!" A pozrela som mu do očí. Uveril! Po tej hodine som sa predčasne vrátila domov. Cítila som sa hrozne. Prvýkrát som zatajila pravdu o sebe, odmietla som sa ako narkomana a nechala som tam len chalanov. Prvýkrát som sa od nich dištancovala. Nenávidela som sa a hanbila. Cítila som sa ako zradca.

Zhúlila som sa. Chcela som na všetko zabudnúť, chcela som zasa patriť k svojej rodine, byť ich motýľ. Bola to dobrá tráva a vďaka abstinencii ma zložila. Ležala som na zemi, neschopná pohybu, s krvavočervenými očami. Tak ma našla Terri. Jej vystrašená tvár mi pripadala náramne smiešna. "Čo si mala?"- spýtala sa potichu. "Trávu, chutnú trávu, po vašom grass. Už si to skúsila, Terri? Neexistuje nič lepšie. Iba heroín."- A smiala som sa. "Odkiaľ to máš?" "Mám? Nemám? Tu nemám nič, ale ani doma. Už nikde. Všetko mal Maťo a moji chalani. A tí sú teraz preč. Ale vieš čo, Terri, teraz ich cítim, sú strašne blízko. Voňali trávou a tak sme sa spojili." Terri ma uložila do postele a ja som po ďalšom uletenom rozprávaní zaspala. Ráno som zistila, že mi vzala zvyšné jointy, ale nebola som schopná sa s ňou o tom rozprávať. Tvárila som sa, že včerajšok nebol a ona sa tak tvárila tiež.

Odišla som rýchlo do školy. Čakal ma tam Jimmi. "Nechceš sa porozprávať o tom včerajšku?" "Nie! Niet sa o čom rozprávať!" "Ale...!" "Jimmi, prestaň ma otravovať takýmito otázkami, nekaz to! Nechaj to na pokoji! Je mi s tebou fajn a ak ti budem chcieť niečo povedať, začnem sama!" Na to prikývol a dal mi pokoj. Zasa sme boli kamaráti. Asi veril, že raz naozaj začnem sama.

A dni plynuli ďalej. Zoznámila som sa s nejakými dievčatami, ale buď mi pripadali hlúpe oni alebo ich problémy. Dostala som pár pozvaní na schôdzku, ale všetky som posmešne odmietla. Určite ma považovali za čudáka. Nečudujem sa im. Jedinými mojimi spoločníkmi bol Jim a walkman. Nezaujímala ma móda, šminky, nakupovanie. Vlastne som kupovala iba knihy. Raz ma Jimmi vzal do Readingu, veľkého mesta blízko Henley. Povodil ma po skvelých antikvariátoch, kde sme obaja nakúpili zopár kníh. Mala som v ten deň dobrú náladu a tie knihy ma potešili. Dostala som chuť kúpiť si nejaké oblečenie. Okrem iného, zbadala som rozkošné šaty boli mi trošku veľké, ale mne sa aj tak páčili. Kúpila som si ich. Keď sme išli do kaviarne, Jim zastavil pri pouličných stánkoch a kúpil mi farebné korále. "To k tým šatám"- povedal. Veselo som sa usmiala a priateľsky ho chytila pod pazuchu. Tak sme došli do jednej kaviarne, kde som si na jeho veľké prekvapenie objednala obrovský zmrzlinový pohár. "Oh, my God, Michaela, nespoznávam ťa. Si ako dieťa, taká veselá, milá. Si ako niekto úplne iný. Takúto ťa mám ešte radšej!" Ani ja neviem, čo sa stalo. Akoby som na chvíľu vyliezla zo svojej jaskyne, prevtelila sa do niekoho iného. Tých pár hodín som bola taká bezstarostná, nespútaná sama sebou... Ale trvalo to iba chvíľu a stalo sa to iba raz!

Keď sme prišli do Henley, bola už tma, ale my sme sa išli prejsť do parku. Kúsok od mosta sme zastali. Stále sme tam, pozerali do vody a vychutnávali pocit ticha a svojej spriaznenosti. Vtedy mi bolo fajn, Jim bol vlastne prvý človek, ktorého som dokázala mať rada. Dával mi ten zvlážtny pocit podpory, i keď som oň nestála. Ale on tam bol a ja som vedela, že to myslí úprimne. "Michaela!!"- zašepkal zrazu. Ani som si neuvedomila ako, ale naraz som sa ocitla v jeho náručí, tvárou v tvár a hľadela som do jeho očí. Vtedy mi niečo v hlave vybuchlo. Vyše roka som bola len s Martinom, ľúbila som ho, úprimne, nikdy ho nepodviedla, ani len myšlienkou. A teraz som podvedome začala hľadať jeho chladné ruky. Ale Jimmiho dlane boli tak ľudsky teplé. Hľadala som smutné šedé oči. Ale ku mne sa približovali rozšírené modré. Mal tiež dlhšie tmavé vlasy a keď sa dotkli môjho líca, čakala som, že budú tvrdé a neučesané. Ich hebkosť ma poplietla. A potom sa dotkol mojich pier. Nebola v nich ani štipka horkosti, tepla a sĺz. S výkrikom som ho odsotila: "Nie!"- a rozbehla som sa preč. Utekala som celú cestu, vtrhla som do domu a bez slova vyletela do svojej izby. Tam som si pustila hudbu. Bola som zmätená, nechápala som, čo sa deje. Hrozne som sa chcela ukludniť, sfetovať. Ale nemal som nič. Zvíjala som sa na posteli a snažila sa nemyslieť na nič. Nedarilo sa to. O chvíľu niekto zaklopal na dvere. "Choď preč, Terri, prosím ťa, nechaj ma na pokoji!"- zvolala som a zaborila si tvár do podušky. Ale dvere sa otvorili a niekto si sadol vedľa mňa. "Doniesol som ti nákup, zabudla si ho v parku." Bol to Jim. Zaborila som sa ešte hlbšie. "Michaela, myslím, že si veľmi nešťastný človek. Mám ťa naozaj rád, nechcem ti ublížiť. Prepáč za tento večer. Ale ja ti chcem ukázať, že život môže byť aj pekný, chcem ti povedať, že mi na tebe záleží a že mi môžeš dôverovať. Mám ťa rád!"- počula som ako vstal a odchádzal. "Počkaj!"- zvolala som a zdvihla hlavu. Pomaly sa vrátil späť. "Ja, ja nemôžem byť s tebou. Už nikdy to nerob..."- A zrazu som sa rozplakala."Klamala som, bola som na drogách. Na liekoch, na heroíne. A stále nie som z toho von. Mala som chlapca, on bol tiež na heroíne. A rodinu, chalanov. Aj oni. Mama mi chcela pomôcť, odvykali sme, ale on po štyroch mesiacoch odišiel. Nedokázal si odpustiť. Vtedy som ho najviac potrebovala a on odišiel. A ja ho ani nenávidieť nedokážem ľúbim ho a chcem ho späť! Potrebujem ho, ja nechcem žiť bez neho. Zachránil ma, pomohol mi, iba jemu verím. Chcem ho späť!- a zúfalo som plakala. A on tam sedel, počúval a potom povedal: "Vráti sa, uvidíš. K tebe sa predsa musí vrátiť. Si úžasný človek!" Počkal, kým som sa upokojila a zaspala a potom zišiel dole. "Je to veľmi nešťastné dievča. Potrebuje veľa trpezlivosti a lásky." Povedala Terri a podala mu šálku čaju. Sadol si a začali sa rozprávať. O mne. Nepovedala mu všetko, iba niečo. Chcela, aby som mu to povedala ja sama. Keby vedela, že sa to nikdy nestane, možno by to spravila. Možno by to pomohlo. Ale možno tiež nie.

Na druhý deň som si pripadala veľmi hlúpo a trápne. Videl ma slabú a toho som sa bála. Ale on sa iba usmial a všetko bolo ako predtým. Kamarátili sme sa ďalej, on sa ma už nič nepýtal, nič neskúšal. Čakal, kedy začnem ja sama. Naozaj veril, že sa mu otvorím a že on mi bude môcť pomôcť. A tak som žila v Anglicku ďalej. V škole som bola dobrá, i keď nie veľmi aktívna. Ale úlohy som mala vždy a učivo som tiež vedela. S Terri som občas išla nakupovať a potom sme si sadli na kávu. Najradšej som sedávala v Café Rouge, bola to nová kaviareň, veľmi sa mi tam páčilo. Ani neviem prečo, možno, že Martin mi raz rozprával o Francúzsku. Hoc som tam s Terri sedávala, nikdy sme sa nerozprávali o mne. Dávala mi čas, bola trpezlivá, asi až priveľmi. S Jimmom som chodila do parku alebo sme viedli dlhé debaty na rôzne témy. Často sme sa nezhodli, nesúhlasila som s jeho názormi. Ale nestálo mi za to hádať sa. Odvykla som si ľudí presviedčať o svojich názoroch. Buď ich prijali alebo mi to bolo ukradnuté. A popritom som čakala na Martina. Dúfala som, verila, že sa vráti. Stále som spomínala, ale časom som sa dostávala na hladinu svojho mora a iba zriedkavejšie som sa potápala. Horšie to bolo s mojou jaskyňou. Padala som hlbšie a hlbšie, ak som nebola apatická, mávala som depresie. A najhoršie bolo, že som sa s tým nikomu nezdôverila. Nechávala som to v sebe a to ma tlačilo ešte hlbšie. Teraz si naozaj myslím, že ak by som sa zdôverila Terri a Jimmovi, mohlo by to dopadnúť lepšie. Ale ja som sa bála zdôveriť život je naozaj veľká irónia, dôverujeme ľuďom, ktorí si to nezaslúžia a keď potom našu dôveru sklamú, nie sme schopní preniesť ju na ľudí, ktorí si ju zaslúžia.

Raz ma Jim pozval do podniku v Readingu. Dala som sa zlákať dobrou hudbou. Bola som v Anglicku vyše päť mesiacov a prvýkrát som išla von. Prišiel pre mňa autom a spolu s nim štyria ďalší chalani. Bolestne mi to pripomenulo časy, keď som chodila s Martinom a chalanmi. Ten klub sa mi páčil. Naozaj tam hrala dobrá hudba, moja obľúbená a všetci ti mladí tam mi pripadali správni. Chvíľu som sa Jimmom a jeho partiou sedela a potom som išla tancovať. To som potrebovala. Tanec a svoju hudbu. Zabudla som na okolie, svet, oddala som sa hudbe. A tak som ani nevedela ako som sa ocitla na druhej strane parketu. Očami som vyhľadala Jimmiho a veselo mu zakývala. Usmieval sa na mňa. V tom som sa strhla. Zacítila som silnú sladkú vôňu. Otočila som sa a uvidela šiestich chalanov ako na partizána ťahajú jointa. Otočila som sa späť a snažila sa sústrediť na tanec. Hrali the Doors to bola moja hudba. Drsná, temná, plná bolesti, smrti a zla, ale pravdivá, ako môj život. The Doors som počúvala vždy, keď som bola zhúlená. Pane Bože, mala som to tušiť, že v takomto klube budú drogy. A prečo to aj Jim netušil?! Možno preto, lebo on sám nič nebral, iba raz skúšal trávu a bolo mu z toho veľmi zle. Asi nevedel, že je to bežné. Ale ja som to mala tušiť. Musím na to zabudnúť, musím. Pustili Pearl Jam: Alive. A bola som na dne. To bola Martinova pesnička, miloval a nenávidel ju zároveň. Nepočula som ju už veľmi dávno a teraz vo mne vyvolala prisilné a priživé spomienky. Otvorila som oči a zadívala sa na húliacu partiu. Všimli si ma. -"Chceš si potiahnuť?"- spýtal sa ma jeden z nich. "Máš niečo silnejšie?"- odpovedala som otázkou. Martin, kde si? Objím ma! "A čo silnejšie?" Nemala by som, ale ty si tak ďaleko. Raz, ešte raz si niečo dám. A potom budem znova čakať. "Rohypnol." Usmial sa. "Heroín!"- dodala som. Prekvapilo ho to. "Nie, ale viem, kde to môžeš zohnať." "Tak tam poďme. Hneď!" Pokrčil plecami a otočil sa. Matne som si spomenula na Jimma, ale túžba bola silnejšia. Túžba po Martinovi, ale najmä po heroíne.

Odišli sme z klubu, bolo tam už veľa ľudí, takže Jim to ani nemohol spozorovať. Chvíľu sme išli mlčky mestom až sme došli do neveľkého parku. Porozhliadla som sa a oči mi dychtivo zažiarili. Môj spoločník ma doviedol k jednej skupinke. "Oni..." -chcel povedať, ale prerušila som ho. "Viem, sú na heroíne. Díky!" Bol očarený, ako sa vyznám. Idiot! Jedná dávka, potrebovala som iba malú, stála 20 libier. Peniaze som mala. Celé štúdium mi platili naši a občas mi niečo dávala aj Terri. Bola redaktorkou časopisu a peňazí mala dosť. Rýchlo som im dala peniaze. Požičala som si ich nádobičko a rýchlo prevarila heorín. Naplnila striekačku, stiahla ruku, našla žilu a šlahla som si to tam. Vôbec som pri tom nemyslela, cítila som iba neodolateľnú túžbu. "Teda, ty sa vyznáš!"- povedal pochvalne môj spoločník. To bolo posledné, čo som vnímala. Potom už nič žiadny svet, žiadny ľudia, žiadna bolesť či spomienky. Blaženosť, extáza! Neopísateľná ľahkosť a slasť! Heroín som nemala už strašne dlho, ale po tej dávke som nemohla pochopiť ako som to dokázala. Zabudla som na absťáky, trasúce sa telo, mŕtvolné oči a chorobnú bledosť. Videla som iba tú krásu.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama